keep smiling :)

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

„Iba to zlé je to správne

„Človek má tri cesty ako múdro konať. Najskôr „premýšľaním“: To je tá nejušlachtilejšia. Druhá „napodobovaním“: To je tá najľahšia. Tretia „skúsenosťou“: To je tá najtvrdšia“. Konfucius
    Žijeme v dobe, keď už človek ani sám nevie, čo je pre neho zlé a čo naopak to „správne“. Mladí ľudia si dnes ani vyberať nemôžu. Sú ovplyvňovaní takzvanými priateľmi, ktorí aj pri najmenšom náznaku, že im nedôverujete, alebo nesúhlasíte s ich presvedčeniami, sú schopní ponížiť vás natoľko, že jediným východiskom pre vás bude doplaziť sa k nim na kolenách a žiadať o odpustenie, hoci je isté, že ste mali pravdu. Pri takomto čine sa človek naozaj musí zamyslieť: „Čo je správne?“. Ak sa v takejto skupinke objavia nebodaj aj drogy, je tu hneď ďalší ohromný dôvod, prečo sa nevzdať a bojovať aj naďalej o to, aby som mohol pokračovať v tomto divadle... divadle zvanom „život“.

    Je kruté pomyslieť si, že v takomto postavení sme sa mohli ocitnúť aj my a čaká to aj naše deti, ktoré nič netušiace jediným „jasné, prečo nie“ môžu skĺznuť tak hlboko, že ani oni sami sa potom nedokážu presvedčiť, že niečo iné môže byť pre nich vhodnejšie. Veď predsa musia byť „in“. Práve touto teóriou sa riadia mladí ľudia a práve to ich núti správať sa tak, aby si náhodou niekto nepomyslel, že používajú aj rozum, mohlo by to pre nich byť až príliš nebezpečné.
    Keďže som nikdy takúto „šikanu“ na vlastnej koži nezažila, ihneď si pomyslím, že opustiť takúto skupinku „priateľov“ by bolo to najrozumnejšie, avšak nemôžem hovoriť za toho človeka, ktorý je rozhodnutý, že aj naďalej bude len bábkou v rukách týchto svojich „najbližších“. Ak by sa rozhodol inak, bolo by to pre neho ako opustiť rodinu, ostať úplne sám a začať od začiatku a či chceme alebo nie, musíme aj my sami uznať, že pre nás by to bolo rovnako ťažké. Každý život má nezaplatiteľnú cenu a tento fakt si treba uvedomiť, kým ešte nie je neskoro. Aby sa raz TO niečo, či TEN niekto, kto určuje, kedy má človek umrieť neriadil heslom: „Kto si život neváži, nezaslúži si ho.“ Ale ako zistím kedy je neskoro? Ako zistím čo je normálne, čo je správne? „Normálnosť“ je definovaná ako konanie ľudí, ktoré je bežné, teda s častým výskytom. Ale nieje dnes už až príliš rozšírená aj drogová závislosť, prostitúcia či alkohol? Mám teda uvažovať, že aj toto je správne? Asi áno, keď je to pre mnohých „normálne“. Ak sa teda človek bude riadiť spoločnosťou, bude síce označovaný tým známym „in“, ale bude aj skutočne šťastný? Tak nad týmto by sa mal zamyslieť skôr, ako sa rozhodne byť „normálnym“.
    Často si kladiem otázku, či je naozaj pravda, že vždy musíme určité veci prežiť, aby sme si niečo dokázali vážiť a niečo odmietať. Ale mám taký pocit, že je to naozaj tak. Veľkí ľudia sa učia zo svojich chýb, malí ľudia sa k nim nepriznávajú. Každý z nás by mal medzi chybami, ktoré urobil, listovať ako v múdrej knihe, aby si už nikdy nemusel vyčítať, že znovu raz urobil tú istú chybu. Priznajme, že nie sme žiadni nadľudia, ktorí sú neomylní a vieme byť zodpovední za svoje konanie a myslenie. A „vtedy“, myslím, že práve „vtedy“ sa človek stáva človekom, naberá ľudské rozmery. Sme predsa ľudia a ľudia robia chyby!
Mala dvadsať rokov a myslela si, že žije naozaj skvelý život. Mala dobrého priateľa, byt, auto, peniaze a žiadne problémy. Proste všetko. A možno práve to bola chyba. Vtedy si prvýkrát zapálila heroínovú cigaretu, aj keď predtým vždy pohŕdala narkomanmi. Boli pre ňu len chudáci a postrach spoločnosti, medzi ktorých teraz patrila už aj ona.
Droga jej zobrala všetko. Dostala sa na ulicu. Nielenže bola po finančnej stránke úplne na dne, ale skoro si siahla na život. Z normálnej, peknej a inteligentnej mladej ženy sa za ten čas s „pomocou“ drogy stala jedna bezcitná a zákerná osoba, ktorej sa hromadili problémy a už nevedela, čo má robiť. Stratila zmysel života. Útechu hľadala stále len v ďalšej a ďalšej dávke. Čím viac ich potrebovala, tým viac blúdila v kruhu peňazí, klamstiev a drog a stále viac sa doň zamotávala. A to bol začiatok konca…
    Aj tento príbeh ma presvedčil o tom, že každý deň treba žiť tak, akoby mal byť posledný. Nikdy totiž nemôžeme vedieť, čo nás čaká nasledujúce ráno, a či vôbec nejaké ďalšie ráno bude. Svoj život si musíme vedieť vážiť a potom tu už nebude nič, čo by nám ho mohlo pokaziť. Preto sa ja riadim jednou peknou, ale aj múdrou myšlienkou: „Na svete sú len dve veci, ktoré majú zmysel. A to žiť a byť šťastný.“ Je na nás čo považuje za šťastie.
    Náš život je ako boj o prežitie v divočine. Každú chvíľu nás čaká nejaká prekážka, kedy sa musíme rozhodnúť, ako zareagovať a je hlavne na nás čo si vyberieme... hoci aj zlú cestu, len nech je tou správnou.


 

*túto úvahu som písala pre kamaráta, ktorý to potreboval do školy (eeeešte niekedy.. pred cca polrokom) .. prekladal to ešte do neminy.. heh... tak, ak ste sa dostali až sem.. díq :)

 


SLOWÁ..OBYČAJNÉ SLOWÁ...:) | stály odkaz

Komentáre

  1. oj oj..dlhý článok
    takže som čítal každú druhú vetu :)
    publikované: 21.03.2007 20:16 | autor: teide (e-mail, web, autorizovaný)
  2. mas pravdu...
    musel byt na 1.5 vo worde :D
    publikované: 21.03.2007 20:18 | autor: akynka (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Fakt dlhy clanok
    a na tvoj vek dost dobre myslienky;)
    publikované: 22.03.2007 18:02 | autor: preconie (e-mail, web, autorizovaný)
  4. preconie
    ..si to tak pekne povedal ze sa citim az mlado :D :D :D
    publikované: 22.03.2007 18:54 | autor: akynka (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014